Michal Kuzma: Bronz z majstrovstiev sveta je výsledkom dlhodobej práce a viery

Autor: Mgr. Ing. Marek Herda

1. Michal, stal si sa historickým bronzovým medailistom majstrovstiev sveta IMMAF. Už si si stihol uvedomiť, čo si vlastne dokázal? Aké pocity v tebe prevládajú?
Už ubehlo pár dní a pocity sú zmiešané. Je to obrovská česť, radosť a vďačnosť, ale zároveň aj sklamanie a smútok, obzvlášť po semifinálovom zápase, ktorý som v mojich očiach vyhral. Dve z troch kôl som bol lepším bojovníkom, ale bohužiaľ rozhodcovia to videli inak. „Všetko je tak, ako má byť.“

2. Vráťme sa na začiatok. Ako si sa dostal k MMA, kto ťa k tomuto športu priviedol a kedy si si povedal, že by si sa raz chcel postaviť najlepším zápasníkom sveta?
K MMA ma dostal môj veľmi dobrý priateľ Paľko, ktorý ma po pár prvých tréningoch v pivnici u neho v paneláku priviedol do gymu Laugaricio Combat Club Trenčín. Po prvom tréningu som v ňom zostal až dodnes.

3. Keď si odchádzal do Gruzínska, s akými očakávaniami si nastupoval na svetový šampionát? Veril si, že sa môžeš vrátiť domov s medailou?
Moje očakávania a plány boli vrátiť sa domov ako majster sveta vo váhe 65,8 kg a tým si dať peknú bodku za mojou amatérskou kariérou. Plány sa však počas cesty zmenili a po prílete som sa dozvedel, že budem štartovať vo váhe 74,8 kg.

4. Na majstrovstvách sveta si zápasil vo vyššej váhovej kategórii, než je tvoja prirodzená. Ako veľmi si pociťoval tento rozdiel a čo bolo na súbojoch s ťažšími súpermi najnáročnejšie?
Zápasil som vo váhe 74,8 kg, hoci pôvodný plán bol zápasiť vo váhe 65,8 kg, a na tom bola prispôsobená aj moja váha pri odlete. Pred odletom som držal viac ako mesačnú diétu a chudnutie. V zápasoch bolo cítiť silový a veľkostný rozdiel oproti súperom, ale som vďačný za túto skúsenosť, pretože mi ukázala, že sa viem biť a vyhrávať s tými najlepšími na svete, nielen vo svojej kategórii, ale aj vo vyšších kategóriách, než je moja prirodzená váha.

5. Na ceste do semifinále si predviedol viacero fantastických výkonov vrátane víťazstva na triangle choke. Ktorý zápas bol pre teba najťažší a na ktorý budeš najradšej spomínať?
Zápas, na ktorý budem dlho spomínať a zároveň bol mojím najťažším, bol zápas proti Uzbekistanu. Tam som si siahol na úplne dno svojich fyzických síl.

6. Semifinále proti reprezentantovi Angoly bolo mimoriadne dramatické. Ako si tento zápas prežíval priamo v klietke? Mal si počas neho moment, keď si cítil, že finále je na dosah?
Semifinále bolo veľmi náročné. V prvom kole bol súper enormne silný a išlo viac-menej o to, aby som prežil do druhého kola. Od druhého kola bol zápas v mojej réžii. Súpera som v druhom kole preboxoval, no na záver kola som dostal tvrdý úder, z ktorého mi podlomilo kolená. Podarilo sa mi zviazať a vziať súpera na zem. V treťom kole som súpera celé kolo kontroloval na zemi. Z môjho pohľadu som zápas vyhral, ale rozhodcovia to videli inak, takže „všetko je tak, ako má byť“.

7. Po semifinále si s úsmevom spomenul, že si v jednom momente ani poriadne nevedel, s kým zápasíš. Čo si z tohto náročného súboja pamätáš a ako ho hodnotíš teraz, keď už opadli prvé emócie?
Teraz z odstupu si pamätám všetky momenty, ale priamo po zápase to bola divočina. Úder, ktorý som dostal na konci druhého kola, ma poriadne otriasol a po zápase som asi pol hodiny nevedel, kde je sever. Počas toho som sa dokonca pýtal trénera, či ma môj súper z Ruska trafil, a dostal som odpoveď, že som zápasil s reprezentantom Angoly.

8. Boli ste veľmi blízko k postupu do finále. Čo ťa po zápase mrzelo najviac? A dokázal si už sklamanie z prehry vymeniť za radosť z bronzovej medaily?
Nemrzí ma nič. Urobil som maximum, bojoval som, ako som vedel, a nechal som tam všetko, napriek všetkým prekážkam a tomu, že som zápasil o dve váhové kategórie vyššie. Sklamaný som len z bodového rozhodnutia v semifinále, ako som spomínal už predtým.

9. Tvoj osobný tréner Vladimír Lendvay ťa sprevádza na tvojej športovej ceste. Čo pre teba znamená a akú úlohu zohral pri tomto historickom úspechu?
Môj tréner Vladko Lendvay je pri mne od úplného začiatku mojej cesty bojovníka. Formuje ma ako človeka aj ako zápasníka, vedie ma, učí ma, vychováva ma. Je mi vzorom, inšpiráciou a motiváciou. Beriem ho ako člena mojej rodiny. Bez neho by som nebol tam, kde som.

10. Na šampionáte ťa sprevádzal aj reprezentačný tréner Richard Konc. Ako fungovala spolupráca s trénermi a čo ti najviac pomáhalo v náročných momentoch medzi zápasmi?
Áno, počas celého turnaja bol pri mne nielen Vladko, ale aj Riško Konc. Za to mu patrí obrovské ĎAKUJEM za jeho prístup a profesionalitu, ktorú počas celého šampionátu predviedol, či už počas zápasov, alebo mimo nich. Myslím, že tento šampionát utužil vzťahy a teším sa, čo nám prinesie budúcnosť.

11. Čo pre teba znamenalo reprezentovať Slovensko na najvyššej svetovej amatérskej úrovni? Vnímal si podporu fanúšikov, rodiny a ľudí doma na Slovensku?
Reprezentovať Slovensko je obrovská česť a zároveň zodpovednosť. Som vďačný za túto možnosť.

12. Tento úspech si dosiahol vo vyššej váhovej kategórii. Richard Konc povedal, že ak sa vrátiš do 65,8 kg, narobíš tam poriadny vietor. Ako to vidíš ty? Je návrat do tejto kategórie tvojím ďalším cieľom?
Váhová kategória 65,8 kg je moja prirodzená, takže sa veľmi teším, keď sa v nej budem môcť znovu predstaviť, a verím, že naplním Riškove slová.

13. Čo bude nasledovať po majstrovstvách sveta? Chceš pokračovať v amatérskom MMA a zabojovať o svetové zlato, alebo už premýšľaš aj nad profesionálnou kariérou?
Teraz ma čaká pár dní oddychu a potom znovu do práce. Máme spolu s trénerom nejaké plány, vízie a sny, takže uvidíme.

14. Čo všetko si musel obetovať, aby si sa dostal až sem? Boli počas tvojej kariéry chvíle, keď si pochyboval, či má všetka tá drina zmysel?
Nevnímam to tak, že by som niečo obetoval. Robím to, čo milujem a čo ma baví, a som vďačný za to, že to môžem robiť. Samozrejme, mal som aj ťažké chvíle a obdobia, ale mám okolo seba skvelý tím ľudí a rodinu, ktorí ma vždy podržia a sú tu so mnou. Tento výsledok je zásluhou nás všetkých.

15. Dnes si historickým medailistom a vzorom pre mladých zápasníkov. Čo by si odkázal chlapcom a dievčatám, ktorí práve začínajú s MMA a snívajú o podobnom úspechu?
Nevzdávať sa.

16. A úplne na záver – komu by si chcel túto historickú medailu venovať a komu sa chceš poďakovať?
Obrovské ďakujem patrí môjmu tímu LCC FAMILY, mojej rodine a pánu Bohu. Táto medaila patrí nám všetkým. ĎAKUJEM.